Diana 3. část

07.11.2011 08:36
 

Celkom tomu Diana nerozumela. Keď zostala opäť sama, tak začala premýšľať nad svojim životom, ktorý prežila. Stále silnejšie ku nej doliehali myšlienky ako ľahko zahodila krásnu lásku, keď dala prednosť peniazom. Ako ľahko na lásku zabudla a nasilu ju v sebe potlačila len preto, aby si zabezpečila pohodlný život. Opäť sa v nej rozhoreli krásne city ku Ivanovi, ožili v nej opäť city tej najvrúcnejšej lásky. Zaspala a nad ňou sa opäť vznášali ružové obláčiky lásky. Zobudila sa v posteli, nevie ako sa do nej dostala ale bola pozakrývaná v teplých perinách, lebo cez okno prúdil do izby chladný vzduch. Opäť myslela na Ivana, spomínala, že niekoľkokrát o ňom počula aký je uznávaný učiteľ na univerzite a popri tom sa venuje rôznym učeniam. Neskôr počula, že pred vojnou odcestoval do Tirolska a tak sa jej stratil z dohľadu.

Začala pociťovať smútok, smútok, ktorý doteraz nepoznala. Nevedela odkiaľ sa vzal a z čoho pramení.

Začala pociťovať ako premárnila svoj život v záhaľke a v nič nerobení. Vstala, nemohla už vydržať v posteli, niečo ju hnalo von na čerstvý vzduch. Obliekla si šaty, ktoré mala opäť pripravené a vyšla von z domčeka, práve začalo svitať. Prešla okolo altánku a zamierila k jazierku. Keď prišla k lavičke na ktorej včera sedela, uvidela Miu.

„ Dobré ráno Diana, čakám ťa tu, našla si odpoveď na otázky ?“

„ Neviem, len cítim, že som svoj život premárnila, cítim veľký smútok, ale nie je to len smútok za stratenou láskou, je tam ešte niečo, ale neviem čo.“

„Hľadaj odpoveď na to ako si mala prežiť svoj život, odmietla si človeka, ktorý ťa ľúbil, to však nie je všetko. Láska medzi mužom a ženou je krásna, ale je ešte krajšia keď má zmysel, keď je naplnená niečím vyšším a hlavne má vznešený smer.“ Týmto slovám Diana nerozumela, sklonila hlavu a bola veľmi smutná.

„ Nesmúť Diana, ešte máš čas na pochopenie, budem prosiť, aby Ti prišla pomoc, lebo vidím, že máš dobré srdce“.

Mia ju s láskou pohladila po vlasoch a odišla. Diana sa dlho prechádzala okolo jazierka a zrazu zbadala chodníček, ktorý viedol do lesíka. Potešila sa veľkým stromom, ktoré ponúkali príjemný tieň, keďže slnko bolo už dosť vysoko. Zrazu oproti nej kráčal Ivan, bol taký mladý ako si ho pamätala, srdce sa jej prudko rozbúchalo. Keď prišli bližšie k sebe chytili sa za ruky a dlho, dlho sa uprene pozerali jeden druhému do očí. „Diana, moja drahá Diana, láska moja, cítil som, že potrebuješ pomoc.“

Diana nevedela, čo má povedať, mlčky sa pozerala na Ivana a po lícach sa je kotúľali slzy. Zmohla sa len na jedno slovo.

„ Odpusť .“

„ Ja sa na Teba nehnevám, ako by som mohol, ten, kto úprimne ľúbi sa nevie hnevať.“

„ Viem aký si mala život, sledoval som ťa pokiaľ som mohol a rešpektoval som tvoje rozhodnutie. Aj keď som prežil svoj život bez družky, tak bol môj život bohatý, naplnený krásnou službou.“ Keď Diana začula slovo služba, vtedy si spomenula. Spomenula si na svoj sľub, na svoj sľub služby. Všetko sa jej začalo vyjasňovať. Videla nádherný obraz, obraz, ktorý sa nedá popísať. Videla veľa žien v krásnych bielych šatách a veľa mužov vo vznešenom oblečení ako sľubujú. Sľubujú službu Svetlu. A ona medzi nimi.

 

V bolesti sa schúlila a kľakla si na zem a veľmi, veľmi plakala. Cítila smútok, veľký smútok nad svojim premárneným životom. Pochopila, že spoločný život s Ivanom by bol naplnený nielen veľkou láskou, ale aj nádhernou službou. Veľmi, veľmi plakala a v srdci cítila bolesť. Začala prosiť, prosiť, aby jej bolo odpustené, že chce napraviť svoju veľkú chybu. Dlho takto kľačala a prosila, jej prosby sa postupne zmenili na modlitby, na úprimné modlitby za odpustenie. Dlho, veľmi dlho sa modlila a prosila, nevnímala čas, necítila chlad a ani páľavu. V úprimných modlitbách prosila aby sa mohla opäť vrátiť na Zem a odčiniť svoju veľkú chybu. V jej srdci sa rozhorela veľká túžba – túžba slúžiť Svetlu. Zdvihla oči a uvidela Augustu.

„ Drahá Diana pochopila si“, podala jej ruky, aby jej pomohla vstať. Z Augusty žiarilo krásne svetlo, ktoré ju veľmi posilňovalo. Kráčali cez les po chodníku, prešli okolo jazierka a prišli až k altánku. Tu sedeli všetky tri mladé ženy. Diana s Augustou si prisadli. Dlho mlčky sedeli, až napokon prehovorila Augusta.

„ Diana zvíťazilo v tebe dobro, nechala si v sebe rozhorieť plameň lásky. Táto láska ti pomohla, aby si pochopila, Tvoje modlitby boli také vrúcne a silné, že zaleteli veľmi vysoko. Ich úprimnosť a čistota pomohli k tomu, aby boli vypočuté. Dostaneš opäť možnosť slúžiť a naplniť svoj život službou – službou svetlu. Pred tým však sa ešte budeš musieť veľa učiť, preto pôjdeš do jemnejších úrovní, kde budeš mať čas, aby si sa na svoju službu dobre pripravila.“

Diana zdvihla hlavu a s vďakou pozrela na Augustu a postupne na Laru, Lenu a Miu. Z jej očí bolo možné vyčítať veľkú, veľkú vďaku. Keď sa všetky štyri mladé ženy postavili, postavila sa aj Diana. Kráčali spolu smerom ku jazierku. Zrazu sa pred nimi objavila krásna žena, bola taká vznešená a žiarivá. Diana z nej nevedela spustiť oči. Oblečené mala nádherné ružové šaty, a cez plecia jej splýval vyšívaný bordový plášť. Krásne dlhé vlasy mala spletené do uzla a prichytené ich mala zlatou, kameňmi vykladanou sponou. Všetky štyri ženy sa pred ňou poklonili, Diana tiež. Augusta prehovorila. „Dianeira, priviedli sme Dianu a prosíme ťa, aby si ju previedla cez ružovú bránu. Môžeš to urobiť len ty, ktorá túto bránu strážiš.“

Dianeira sa tiež uklonila, podala Diane ruku a spolu vznešene kráčali k lesíku, ešte raz sa Diana obzrela za mladými ženami a v jej očiach mohli čitať veľkú vďaku. Potom sa otočila a pozerala sa už len dopredu. Zrazu sa pred nimi objavila krásna brána, ktorá bola vystavaná akoby z oblakov a lupienkov červených ruží. Zrazu Dianeira prvýkrát prehovorila.

„Diana, keď prekročíš túto bránu budeš v krásnych oblastiach jemnohmotosti, kde sa budeš veľa učiť. Budeš sa učiť všetko, aby sa z teba stala láskavá, dobrotivá a ušľachtilá žena, aby si opäť nadobudla svoju vznešenú čistotu, ktorú si v minulom živote stratila. Veľmi, veľmi sa snaž, budeš to vo svojej službe potrebovať. Prosím teraz môžeš prejsť cez bránu.“ Diana sa ňu ostýchavo pozrela, ale Dianeira ju s láskou posúvala. „Neboj sa, ničoho sa neboj, prejdeš do krásnych úrovní.“ Diana sa pomalými krokmi blížila k bráne. Zrazu prešla akoby cez ružový opar a bola za bránou. Osvietilo ju silné svetlo, na chvíľu privrela oči, aby si zvykla. Bola to taká nádhera...

 

 

Daniela. V.