Stará studňa

03.12.2014 15:15

 

(O odpúšťaní)

 

 

Stará studňa ticho vzdychla:

„Ach, načo som!

 Živá voda, čo prúdila mojim čistým dnom,

 dávno zmizla pod nánosom,

 ach, načo som.“

Kedy naposledy sklonili sa ku mne smädné ústa?

Kedy naposledy, rozčerila hladinu teplá ľudská ruka?

Kde sú veselé spevy dievčat z dediny?

 Kde sú žiarivé očká plachej srnky z jedliny?

Kde sú jagavé hviezdy odrážajúce sa na mojej hladine

 v striebornom svite mesiaca,

ako v kryštálovom zrkadle.

Hľadala v pamäti vekov ten čas,

 keď zmizla z nej živá voda.

Keď ju otrávila ľudská krutosť, pýcha a zloba.

Dávno im odpustila.

Celá sa vrúcnou túžbou naplnila:

 „Aké krásne bolo dávať.

Dokedy ešte musím strádať?“

Takto sa studňa dennodenne

sama so sebou zhovárala.

V noci ju počúvali mesiac a hviezdy,

cez deň šumiaci les a vánok svieži.

Všetkým bolo studni ľúto:

„Mala by vyčistiť svoje dno...“

Niesli sa tiché hlásky krajinou.

„Sama to nedokáže, kto jej v súžení pomôže?“

A vrúcna túžba pomôcť,

niesla sa hore k výšinám,

až naplnila krajinu.

Prišiel človek a nie sám!

Vyčistil studňu, skrášlil okolie.

Vytryskla živá voda

a naplnila ju,

tak ako láska srdce človeka,

po okraj.

Spievali o tom vtáci,

šumel les.

Šepkali mnohé ústa,

ba pocítil to celý kraj.

 Že láska sa tam vrátila,

že dávať je viac ako brať,

že je krásne odpúšťať.

 

„Ak ti niekto ublíži,

 nemusíš ťarchu v hrudi niesť,

ak odpustiť vieš.“

 

 

Mária Pacerová

 

 

 

Tato báseň byla recitována autorkou na III.roč.Cesty ušlechtilosti v říjnu tohoto roku v Liptovském hrádku.

Ilustrace: © Zuzana Denková