Voda

14.09.2016 15:22

Zamatová tma a tíš.

Podzemná krajina.

Keď v nej stojíš, máš pocit, že sníš.

Podivuhodným príbehom ožíva.

 

 

Obrovské siene naplnené pokladmi Zeme.

V jednej z nich podzemná voda drieme.

V láskyplnom zabudnutí

po namáhavom ťažkom žití,

obklopená pokojom a tichom zaspala.

Ošetrovaná a chránená množstvom malých aj veľkých bytostníkov.

Keď zo sna zobudí sa, zatúži ísť von, do šíreho sveta.

Už je tu tá chvíľa,

 podzemie sa vzdúva, vzpína,

aby nahromadená sila v ňom,

dychom Zeme vypudila, čo v útrobách skrýva.

Vytryskol prameň s údivom.

Náhli sa do dní, hĺbi koryto, postupuje vpred.

Láka ho tajuplný svet.

A nieje sám, má ochrancov a pomocníkov.

„Budeš všetkým pre túto zem,

ľuďom, rastlinám, živočíchom.

Budeš pre nich životodarnou riekou.“

Nesie sa vznešený hlas v spenených vodách.

A podľa zasľúbenia,

prinášala rieka život všade tam, kadiaľ pretekala.

Vpíjala do seba všetku krásu okolo.

S úžasom vnímala,

 ako vposledných lúčoch láskavého slnka,

tancujú víly tanec vďaky za deň.

Bytosti Zeme spievajú svojmu kráľovi oslavné piesne.

Ich nádherný chór, nesie sa celou krajinou.

Keď noc hustne tmou, ozdobená svitom hviezd a mesiacom,

zaspáva všetko živé s nádejou na brieždenie

a ďalší činorodý deň.

Radosťou a šťastím prekypuje Zem.

 Rieka oddane slúžila.

Nezištne dávala všetkým čo žili v nej, aj tým okolo,

snila svoj krásnyživý sen.

 

Zatiaľ človek žil a užíval.

Nič mu nechýbalo, všetko mal.

Opojený blahobytom zlenivel.

Málo dával, veľa bral, ešte viacej chcel.

Na vypožičanom tróne od ducha,

uvelebil sa obmedzený ľudský rozum,

ako na prameni ropucha.

 

Všetko vo svete má dva póly.

Dobro a zlo, noc a deň, svetlo a tma, výslnie a tieň.

Človek, koruna tvorstva, porušil rovnováhu.

Vybočil z idelálu stredu, smerom dolu spel,

tak, ako to falošný princíp rozumu chcel.

Prvá bola postihnutá láska.

Z lásky pomáhajúcej, čistej, vznešenej,

ostal v mysliach ľudí obraz lásky sebeckej a zmäkčilej.

Pravda a úprimnosť zmenili sa na pretvárku a lož.

Láska na rozkoš.

Hrdinstvo a odvaha na strach a zbabelosť.

Každý úprimný cit na blúznenie,

každá túžba po pravde na blúdenie.

Kŕčom plaču zachvela sa Zem,

keď pominuteľný ľudský rozum

povýšil sa nad ducha, živú podstatu človeka.

 

Ach človek, nezvládol si rozum, nástroj svoj.

Mal ti slúžiť, namiesto toho, stal si sa jeho otrokom.

Tvojou vinou speje svet, od zdanlivého pokroku k zániku.

Ach rieka, nositeľka života.

Sklamaná a smutná medzi brehmi pretekáš.

Tvojim pomocníkom už dávno nieje do spevu.

Z posledných síl obnovuješ krajinu, ktorou pretekáš.

Vzdúvaš sa a búriš.

Žiadaš, prosíš, zúriš.

Voláš živly na pomoc.

Trápi ťa vlastná bezmocnosť.

Sebe, aj iným úprimne želáš,

aby opäť vládol nad chladným ľudským rozumom cit, prejav ducha.

Aby viedol rozum, svojho sluhu k zachovaniu života.

Zažiar koruna tvorstva pravým leskom.

Staň sa jeho oporou.

V láskyplnom vzájomnom dávaní a braní

založíš pokoj a mier na Zemi.

Je to vízia, či sen?

Je to nádej a mohol by to byť aj cieľ.

Keby len trochu človek chcel.

 

 

Mária Pacerová

Ilustrace: Eva Lipinová - Světlo pro vodu