Vrabec a slnečnica

28.08.2015 11:37

 

 

Uprostred smetiska,

 v blízkosti mesta,

 kde sa vzala, tam sa vzala,

 malá slnečnica rástla.

Hlávku k slnku obracala

a veľmi si priala,

aby nebola tak sama.

 

 

Bytôstka v nej ukrytá,

 česala jej zlaté vlásky,

spriadala pramienky lásky,

 plynúce k nim z výšky.

 

 

Chceli byť pre niekoho tým,

 čím je pre ne slnko zlaté,

 osviežujúci dážď v sparnom lete.

 Muškou, ktorá svojim bzukotom poteší,

 ak k nim náhodou občas doletí.

 No vzápätí hneď aj odletí

 tam, kde je viacej voňavých kalichov

a veľkých kvetinových hláv.

 Kde je viacej ruchu,

 štebotu a vzruchu,

 kde šumí zelený háj

 a potôčik žblnká

 veselú pieseň o vodných žienkach.

 O tom všetkom vetrík ševelil,

 aj o krásnych krídlach motýlích

a o mnohom inom,

čo sa potom slnečnici

 a jej tajomnej pomocnici

premietalo do snov

 a obe túžili,

 aby ich niekto potreboval a miloval.

Občas k nim strapatý vrabec prilietal.

 Obzrieť si tú krásku,

 tróniacu na smetisku,

uprostred hory nepotrebných vecí,

odpadkov a skál

 a veľmi sa čudoval,

prečo tam kvietok vyrastal,

 taký opustený a smutný,

 ako bol on sám

 a ani sa nenazdal,

 pocítil k nej lásku.

Ten nádherný cit,

 ktorý dáva životu zmysel

a ušľachtilý cieľ.

 

 

 Začal k nej prilietať každý deň.

Slnečnici to pripadalo ako krásny sen

 a preto jej bolo veľmi ľúto,

keď raz, vrabec nepriletel.

 Čakala ho každé ďalšie ráno,

napoludnie, večer

 a keď už, oddávajúc sa smútku

 strácala nádej

a svoju veľkú ťažkú hlavu

nedokázala obracať k láskavému slnku,

 vrabec predsa priletel.

Dobitý a dokmásaný

 klesol pred ňou na zem.

 Umieram, hlesol,

 dávno som nejedol a celkom zoslabol,

 no chcel som ťa vidieť pred smrťou.

 Dojatá toľkou lásku a odvahou,

 sklonila k nemu svoju ťažkú hlavu

 a vyronila semien pár

 pred vrabca na trávu.

Posilni sa priateľ môj.

Ty si mi svojou láskou pomohol,

 ja ťa zachránim pred smrťou.

 

 

Keď sa dosýta najedol

 a trochu si oddýchol,

 zodvihol svoju malú hlávku,

aby uvidel priateľku.

 Srdce mu zovrelo úzkosťou.

 Skláňala sa nad ním

 veľká prázdna hlava

so zvädnutými listami

a strapatými vlasmi.

Ani náznak jej niekdajšej krásy.

 Srdce mu zovrelo úzkosťou.

Nesmúť priateľ môj.

 Čas zahojí a na radosť premení

 tvoj smútok a bôľ.

 Zvýš zopár semien do budúcej jari,

 vyrastú z nich moje dcéry.

 Krásne zlaté kvety,

pre teba, pre tvoje deti,

pre potešenie všetkým.

Vyrastú z lásky a pre lásku,

pretože láska nepozná hraníc.

Kvitne pre každého, vždy a všade.

 Láska je stále s nami.

 

 

Mária Pacerová

 

 

 

Ilustrace:© Eva Lipinová